Každú chvíľu inde

Nepatrím k zástancom zbytočného odkladania ratolestí po príbuzných. Niekto pravda nemá inú voľbu, ale tí, ktorí doslova prenechávajú výchovu na starých rodičoch, aby oni sami mali menej práce, rozhodne nemajú moje sympatie. Nedokážem si predstaviť, že by moji synovia neustále cestovali od jednej babičky k druhej len kvôli tomu, že sa mi práve nehodí starať sa o nich. Nielenže by nevedeli, kam vlastne patria, ale najviac ma desí myšlienka, žeby sa riadili pravidlami niekoho iného.

Základy, na ktorých záleží

Mať iba minimálny vplyv na vlastných potomkov hlavne v ranom veku je totiž niečo, čo sa už neskôr dohnať nedá. Nejde predsa opatrovanie detí považovať za okrajovú činnosť. A nezahŕňa len neustále varenie, upratovanie, kŕmenie či prebaľovanie. Je to aj učenie príkladom. Veď ako inak by vedeli, ako sa zachovať v určitých situáciách, keď im to nikdy nepredvediete? Ale môže to byť aj obyčajné hranie sa, spoločné čítanie alebo rozprávanie príbehov. Je to skrátka všetko, čo spolu môžete, alebo lepšie povedané, máte zažiť. Sú to vlastne základy, na ktorých budú stavať až do konca života. Každý to má samozrejme inak, ale ja tie základy nenechám vybudovať niekomu inému.